Bola práve nedeľa keď som sa vrátil z dovolenky. Zavolal som ti že už som konečne doma a že si mi hrozne chýbala, papulka najkrajšia. Tak by sme sa mohli hneď stretnúť, tie dva týždne bez teba som sa cítil ako v kóme. Ty si mi povedala že dnes nemáš čas ale že zajtra by sme sa mohli “teoreticky” stretnúť. Ja som ti povedal že ťa milujem a ty na to že “no dík…”. Bola si prvá osoba na ktorú som myslel keď som sa ráno prebudil, nasadol som na prvý autobus, vo vrecku som niesol darček čo som ti zabalil, nič extra ale hovoril za seba. Čakala si ma vysmiata, obdarovala si ma pusou tak charakteristickou pre moju starú mamu. Chcel som ťa chytiť za ruku ale v ten deň si mala tendenciu si vo vrecku počítať peniaze, asi na lístok “najbližší autobus domov”. Naša lavička mala v pondelok divný šedý nádych, žiaden odlesk šťastia v tvojích očiach a naše vyrité E+P=VNL akosi podľahlo...erózii? Uhol tvojho pohľadu smeroval hlboko pod os X a to ticho, také ticho že som si začal všímať zvuky ktoré boli doteraz pod hranicou počuteľnosti, zvuky pre mňa také tiché kým si mi šepkala do ucha svoje krásne slová. Ten deň ale nie. Zlý pocit ma už gniavil, akosi prišiel aj pocit nedostatku kyslíka v pľucach..
Ty ma už nemiluješ???
Vložil som ti moje srdce do rúk, bol som tvojím partnerom, priateľom, oporou v tvojich šedých časoch, tvojím klaunom aj ochráncom,...tvojím stromom vo víchrici osudu. Ty chceš behať po lúke s chalanom nápadne ponášajúcim sa na Bon Joviho kde hlavným porastom je tráva. Tvoja tak obľúbená rastlinka, brána do tvojho vesmíru. Máš pravdu, možno som tak úplne nepatril do tvojho sveta, možno som nebral svet ako gombičku. Ale zato som ťa miloval a dal by som ti aj modré z neba. Snáď si to raz uvedomíš.
Po čase si mi zavolala aby sme sa stretli, ja som súhlasil. Dala si mi falošnú nádej. Na ďalší deň som ti povedal že moje srdce nemá náhradný generátor. Dal som ti zbohom.
Ešte niečo som chcel...
Po dlhom období sebadeštrukcie som našiel ja ,môj tak potrebný strom. “Ona” ma zachránila a som znovu šťastný.
